Bola jedna macocha a tá mala dcéru i pastorkyňu. Jej dcéra bola lenivá, a nič sa jej nechcelo robiť iba na peci sedieť alebo na priedomi sa presúšať. Všetkú robotu i v poli i doma musela sama pastorkyňa robiť. Ale tá bola do roboty šikovná. Všetko jej išlo pekne od ruky. Raz keď mali veľa ľanu zmyslela si macocha a kázala pastorkyni:

-Tu je plná izba ľanu Zuza! Musíš mi ho spriasť na zlaté nitky, lebo inak mojej metle veru neujdeš!

Dievča si sadlo do izby, kde bol naukladaný ľan a dalo sa do hôrkého plaču: „Ved´čože si ono s toľkým ľanom počne! Akože ho na zlaté nitky spradie!“ Akotak plače zjaví sa na obloku maličké chlapčisko v červenej čiapočke.

-Čože tak nariekaš? – spýta sa Zuzky.

-Hah, akože by som nenariekala, ked´mi macocha kázala všetok tento ľaň na zlaté nitky spriasť. A ja veru neviem zlaté nitky priasť.

-No, ked´mi do roka uhádneš meno, pomôžem ti spriasť ten ľan. Aj ťa naučím zlaté nitky priasť  – sľubovalo jej chlapčisko.

Zuzka pristala a sľúbila že mu uhádne meno, len aby jej pomohol. Chlapčisko sa zasmialo, vzalo vretienko, sadol si pod kužeľ (= guzsaly) a dalo sa do pradenia.Vretienko sa celú noc krútilo, ľan navidomoči odbúdalo a zlatých nitiek pribúdalo. Chlapä usilovne priadlo a priadlo celú noc, a Zuzku učilo tiež zlaté nite priasť. Len si takto spievalo: „Takto Zuzka! Takto, takto! Takto sa pradie zlatko, zlatko!”

A do rána všetko spriadlo na zlaté nite. Chlapčisko s červenou čiapkou prisľubilo, že príde o rok a deň, a zmizlo, ked´sa mu Zuzka pod´akovala. Zuzka na skutku šla zavolať macochu a ukázala jej, že už je všetko spradené. Macochu to veru mrzelo. Div ju od jedu neroztrhlo. Lebo potom každí zvŕtal už kolo Zuzky, ktorá vedela zlaté nite priasť. A ked´prišiel pytač, ten tiež chcel iba oberučnú Zuzku. Hoci macocha by bola chcela svoju vlastnú dcéru vydať. Raz prišiel driečny šuhaj a vzal si našú zlatú priadku. Pekne si spolu nažívali, ako dva holubky, len ked´sa už mal skončiť rok a Zuzka čakala že príde k nej to chlapčisko v červenej čiapôčke, bolo jej krušno, smutno okolo srdca. Sprvu nechcela mužovi vyjavit´, ale ked´sa jej už len pýtal, pýtal prečo je smutná a plače, povedala mu naostatok.

Zajtra má prísť ku mne jedno malé chlapčisko s červenou čiapočkou. Ja mu mám meno uhádnuť. Ak uhádnem, nevezme ma. Ak neuhádnem jeho meno, vezme ma zo sebou.

A potom už porozprávala všetko o tom chlapčisku, ako je pomohlo plnú izbu ľanu spriasť, a naučilo ju zlaté nitky priasť. A ona veru, nevie, ako sa volá.

Muž Zuzku tešil ako vedel, potom vysadol na koňa a vybral sa prezvedieť dačo o tom chlapčisku. Sotva že príde za dedinu tu zrazu vidí ako sa uprostred lúky pod horou dymí. No  zvedavosť mu nedala, podišiel pozrieť, čo sa tam robí. Zoskočí z koňa, dobre sa prizrie, a tu malé ohnisko, na ňom hrnčeky, a okolo ohňa skáče chlapčisko s červenou čiapočkou a takto si spieva:

Mám ja dostať Zlatú Priadku, ak uhádne moje meno, nechcem ju. ale ak ho neuhádne, vezmem ju, vezmem ju, vezmem ju!

Mužovi viac nebolo treba. Zaberal rovno domov k svojej milej žene a šepkol jej:

Neboj sa ty nič Zuzka moja. Ked´príde to chlapčisko pekelné, povedz mu: Tvoje meno je Martinko Klingáč!

Večer prišlo chlapčisko Zuzke a zavolalo:

Ak uhádneš moje meno,
nechcem ťa!
Ale ak ho neuhádneš
vezmem ťa!
Vezmem ťa! Vezmem ťa!

Zuzka mu povedala iba toľko:

-Tvoje meno je Martinko Klingáč.

Nazlostené pekelné chlapčisko sa skrútilo ako vreteno a vyfučalo z obloka, ako zlý vietor. Od tých čias Zuzka a jej muž šťastlivo a spokojne žijú.

Originálna rozprávka zo zbierky Pavla Dobšinského